Agresivita a násilie sprevádzajú ľudské pokolenie od nepamäti. Boj o život, nenávisť a bolesť sa objavuje v príbehoch dávno pred televíziou, filmom, či počítačovými hrami. Zmenil sa len formát. Je podľa mňa naivné domnievať sa, že zákaz niečo vyrieši. Jednak zakázané ovocie najlepšie chutí, jednak agresivita je prirodzenou súčasťou všetkého živého. Čo by sa stalo, ak by ľudia o túto vlastnosť prišli? Odpoveď je jednoduchá. Stali by sa ľahko manipulovateľnými, neschopnými postaviť sa na odpor.
Na druhej strane sa akékoľvek násilné činy nedajú nazvať "dobrými". Sledovaním televízneho spravodajstva, alebo čítaním novín si musíme položiť otázku, či je skutočne všetko to násilie nutné. A pár ľudí má už aj vinníka: Ide o počítačové hry, ide o násilnické filmy. Kde sa však vzalo násilie pred hrami a filmami?
Ako vo všetkom, i tu existujú dva protichodné postoje. Jedni tvrdia, že násilie prezentované médiami je tvorcom skutočného násilia v našom okolí, druhý zas, že násilné počítačové hry a filmy s tým nemajú nič spoločné. Pravda bude možno ako vždy... uprostred.
V súvislosti s týmto si spomínam na jednu pasáž z knihy "Sofiin svet", ktorá síce nie je priamo o tejto problematike, ale poukazuje na to, ako ľudia v rôznom veku vnímajú svet vôkol seba. Presne citovať to nebudem, nepamätám si to doslova, ale išlo zhruba o toto:
Predstavme si typickú rodinku, mamička umýva riad, otecko číta noviny a malá dcérka sa niekde pri nich s niečim hrá. Zrazu sa otecko zdvihne zo stoličky a začne sa vznášať nad stolom. Ako zareaguje dcérka? Dieťa ešte nepozná tento svet tak dokonale ako jej rodičia a otecko predsa robí kopec divných vecí. Raz behá po záhrade s takým vrčiacim čudom, po ktorom je trávnik zrazu kratší, inokedy sa snaží opraviť televízor a kopne ho elektrina tak, až sa mu smiešne zježia vlasy... Takže lietanie je možno len ďalšia z vecí, ktoré jej otecko ovláda. Takže dcérenka iba zaťapká rúčkami a veselo zadžavoce "Ocko lieta! Ocko lieta!", načo sa jej matka, ktorá sa už nejaký ten rok po svete poneviera a je si vedomá, že ľudia proste len tak nelietajú obzrie, uzrie levitujúceho manžela, zvezie sa na zem a pravdepodobne bude potrebovať záchranku.
Ide o to, že deti vnímajú tento svet inak ako dospelí. Predovšetkým sú tu iba krátko, všetko je pre ne nové, hľadajú teda nejakú autoritu, ku ktorej sa upnú a ktorá im "vysvetlí", ako to na tomto svete chodí. Väčšinou sú to rodičia, avšak ak tí nemajú čas a pustia decku nejakého Terminátora, resp. nechajú ho hrať sa na počítači nejakú tú strielačku (veď keď sa hrá aspoň neotravuje), tak je pochopiteľné, že dieťa dostáva nepríjemne skreslený pohľad na realitu a hlavne na násilie.
Klasická filmová scéna: Hlavný klaďas rôznymi kreatívnymi spôsobmi likviduje množstvo padúchov. Krv strieka, smrť jeho vyvolenej je pomstená.
Dieťa si to interpretuje asi takto: aha, takže takto sa v reálnom živote riešia problémy. Vo filme to vyzerá jednoducho. Keď mi niekto ublíži (napr. ukradne mi hračku), tak ho proste napadnem.
Pohľad "normálneho" dospeláka: Veď je to blbosť, ale dobre sa na to pozerá. Ten klaďas by bol minimálne tri krát mŕtvy. Ale škoda toho kečupu. A tá ruka, ktorá práve preletela okolo bola jasne umelá. Mizerné efekty...
Skrátka, sú diela, ktoré by sa nemali dostať do rúk deťom. Ich prvé kontakty s takýmto materiálom by mali byť za účasti rodičov, ktorý by mali najlepšie vedieť, kedy je ich dieťa na tento druh obsahu pripravené a ktorý dieťa sledujú a vtipnými poznámkami komentujú jeho nezmyselnosť. Ide len o niečo, čo sa nesmie brať vážne, je to proste len taká zábavka, ktorou sa dá dobre odreagovať.
Nech si kto chce, čo chce vraví, 3D strielačky, agresívna hudba, resp. poriadne akčné filmy sú niečo, pri čom sa mnoho ľudí vážne dokáže uvoľniť. Žijeme často vo veľkých stresoch, sú chvíle, keď nami lomcuje spravodlivý hnev. Študent, ktorý neprávom (podľa neho) nedostal zápočet, zamestnanec, ktorého šéf zvozil za chybu, ktorú urobil on sám. Je vždy lepšie, ak sa odreagujeme odstrelením pár kreatúr na počítači, akoby sme mali vybuchnúť priamo na mieste, alebo udusiť to v sebe a vyrábať si tak dobudúcna nepríjemnú psychickú traumu.
Ja si osobne tiež rád pozriem nejaký ten akčný film, po namáhavom dni v práci si bezmyšlienkovite zastrieľam do virtuálnych nepriateľov. Ale vôbec si neviem predstaviť, že by som mohol niečo také preniesť do reality. Milujem tiež katastrofické filmy. Budovy sa rúcaju, lietadlá explodujú, a tie uchvacujúce zábery na ničivú silu prírody... má to niečo do seba. Ale keď som videl zábery skutočných padajúcich Newyorských dvojičiek, nebolo mi všetko jedno. Takéto obrázky rád vidím vo svete filmu, nie v spravodajských šotoch.
Potom sú tu filmy ako Zachráňte vojaka Ryana, alebo Potomkovia ľudí, ktorý síce zobrazujú násilie páchané človekom, ale práve tým proti nemu bojujú. Pripomínajú nám, čoho sa máme vyvarovať, podrývajú glorifikáciu vojnových konfliktov. Snažia ukázať svet v takom šate, v akom si ho vidieť neprajeme. Je vždy lepšie pripomínať si hrôzy vojny takýmto spôsobom, než prežiť to v skutočnosti.
Takže ak to zhrniem, ak niekto berie násilné hry a filmy len ako zábavu, ktorá nemá nič spoločné s reálnym životom, nevidím dôvod niečo zakazovať. Skôr by som videl problém v nedostatočnej výchove. Viem, žijeme v spoločnosti, ktorá sa ženie za čo najvyššou produktivitou a ľudia majú snáď čoraz menej času, ale deti sú našou budúcnosťou a patrilo by sa im venovať nejaký čas. Na druhej strane buďme úprimný. Bez akčnej zložky v príbehoch či hrách by to bola docela nuda, no nie?
Komentáre